Novinky z Igogwe od Marie, Gabky a Lukáše

Gabka s Daimonim

Maria, 28.7.2011

Uz su to vyse dva tyzdne, co posobime spolu s Gabkou a Lukasem v Igogwe, kde sme vystriedali v sirotinci holky z Bez Mamy. Deti si na nas rychlo zvykli, usmievaju sa vzdy od ucha k uchu a velmi dobre si rozumieme aj s najmladsimi batolatami (vek 1-5 mesiacov) z tajomnej izby c. 6, o ktorej sa hovorilo, ze je pre „wazungu“ tj. belochov nepristupna, lebo sa drobci panicky boja bielych tvari. Tato fama sa vyvratila hned pri prvej navsteve a prvom krmeni…. sice tymto siestim hladosom vyliezali od prekvapenia oci z „dulku“, ked sme ich vzali do narucia, ale ani nemukli a nechali nas bojovat udatne s ich kasou, ktoru dokolecka vypluvali a my sme ju lyzickami stale zachytavali a snazili sa citlivo prepchat naspat do ich mrnavych ustociek. V porovnani s opatrovatelkami zo sirotinca, ktore krmia deturence ako na beziacom pase a akoby sparovali tehly, pricom im zababru vzdy pol tvare, my preukazujeme ovela viac trpezlivosti a citu a nechame ich aj odgrgnut, co je absolutny nadstandard, na ktory v navale kazdodennej prace opatrovatelky nemaju cas. Tiez sme zaviedli pravidelne vencenie najmensich batoliat… kazdy den ich vytiahneme do sedaciek a vylozime na cerstvy vzduch, nech vidia, ze svet nie je iba biela stena a moskytiera nad postielkou, v ktorej prelezia inak osamote cely bozi den. Najmensi Augustino ma este len 5 tyzdnov a zufalo stale ustockami hlada mamin prsnik. Kedze nas malicek nie je vzdy naporudzi, dali sme mu vecer pred spanim cumel, na ktory sa ihned prisal ako pijavicka. Do rana vsak cumel zmizol… je mozne, ze ho uchmatli starsie decka a niekam zasili. Opatrovatelkam som s-po-ma-le-no-u-an-glic-ti-no-u kladla na srdce, aby na to davali pozor, ale oni sa len za vsetko podakuju a vec je vybavena. Dnes sme doniesli druhy cumel (tu je to nedostupny tovar a vacsina ludi ani nevie, co to je) a priviazali ho Augustinovi snurkou z topanky (africka improvizacia) o rucicku… dufam, ze Augustino nebude do vecera bez ruky. J

Dnes naobed pribudol do izby c. 6 novy obyvatel. Malicka Nelusigwe z Matemy. Jej pribeh je bohuzial vzorovym prikladom toho, ako sa moze babatko dostat do sirotinca aj ked ma oboch rodicov. Nelusigwe ma iba 4 tyzdne. Narodila sa 3.jula mamicke, ktora pocas tehotenstva – doteraz nevedno preco – ochrnula na dolne koncatiny a tento stav je podla vsetkeho nezvratny. Navyse sa jej vytvorili pocas hospitalizacie vazne prelezaniny. Perspektivy tejto zeny su velmi biedne, pretoze sa o nu nema kto postarat… ma len staru matku a nemaju ziadny prijem. Otec Nelusigwe sa objavil az niekolko dni po jej narodeni… je to rybar, ktory zije s inou zenou a ktoremu zjavne pri navale bokovkoveho testosteronu nedoslo, ze moze stvorit mimomanzelske dieta. O dieta sa udajne nemoze starat, lebo ma nestabilny rybarsky prijem…. a zena by ho asi vyhodila von aj s plechovymi vratami. Tuto situaciu sa rozhodli zachranit dve mlade nemecke sestricky – Lulu a Nora – ktore pracuju ako dobrovolnicky v nemocnici v Mateme. S mamickou dohodli, ze babatko bude na 1,5 roka umiestnene docasne v sirotinci u nas v Igogwe, pricom po uplynuti tohto casu, ak sa situacia zmeni k lepsiemu, sa vrati naspat do rodiny. Kedze babatko ma rodinu resp. anjelskych patronov z Nemecka, plati sa za neho v sirotinci mesacny poplatok 5.000 Tshs (cca 2,5 eur). Bude nan prispievat ciastocne otec dievcatka a zvysok budu hradit Lulu a Nora. Nelusigwe je rozkosne malicke klbko… deka je tazsia nez ona samotna. Srdce mi zvieralo, ked sme ju v sirotinci od Lulu preberali. Aj ked je sirotinec v Igogwe zarukou, ze dostane vzdy najest a bude prebalena a vyspinkana v „europskej“ postielke, dotyk matky, teplo jej dychu a bezpecnu naruc jej nikto nenahradi. Do nasho odchodu urobime, co bude v nasich silach.

Pri kazdodennom styku s deturencami sme si vsimli, ze mnohe z nich maju zjavne zdravotne problemy. A to nehovorime o diagnozach ako HIV (o ktorom sa proste vie, ale nevie sa, ktore deti su postihnute, aby neboli izolovane), ci o evidentnych mentalnych/telesnych postihnutiach. Maly Imma niekolkorat chytil zachvat usedaveho placu. V 99% pripadov, ak africke mrniatko place, tak to nie je len rozmar, ale ma na to seriozny dovod. Pri prebalovani sme zistili, ze Imma ma celu rozmokvanu a zaparenu prdelku. Je neuveritelne, ako to opatrovatelky dokazu ignorovat. Aj ked ich opakovane upozornime, aby mu prdel zapudrovali, tak za pol dna im musime opat dychat na chrbat a strkat puder do ruky. Vaznejsie pripady boli Nelson a Majaliwa. Obidvaja mali vazne problemy s dychanim a viditelnu deformaciu na hrudniku. Ukazali sme ich doktorke – sestre Flore, ktora ich ihned poslala na rontgen. Vysledok – tuberkuloza. Oddnes maju nasadenu liecbu. Dalsi obyvatel – niekolkomesacny Martin – sa narodil iba so styrmi prstikmi na oboch rucickach. Na jednej ma navyse zrasteny malicek a ten druhy vedla (tazko ho nazvat, nech zvysne dva prsty neurazim J). Zrastene prstiky su vo vnutri vyvinute, stacilo by ich chirurgicky rozdelit, a tak sme sa obratili aj s touto zalezitostou na doktorku sestru Floru. Skonstatovala, ze operacia by bola mozna v tunajsej nemocnici, ked bude Martin starsi. Pokial by musel byt privolany k tomu specializovany chirurg z mesta Mbeya, bude ho treba zaplatit – tj. situaciu budeme perspektivne sledovat.

Pred dvoma dnami sme zaviedli pred spanim novinku – cistenie zubov. V dentalnom teame su najvacsi chrusti – Felix, Sabina, Martha, Samuel a Tadeo. Zohnat detske zubne kufky bol celkom velky problem, a tak musime privriet oci nad tym, ze su tvrde a ze deckam pri umyvani krvacaju trosku dasna. I tak je to pre nich zabava, narusenie stereotypu. Je smiesne sledovat napriklad Marthu, ktora sa urputne snazi vyplachnut si ustocka a potom zbytky pasty miesto toho, aby ich vyplula, vzdy prehltne, a pluje do umyvadla odusevnene, no uplne naprazdno.

Medzi dalsie nase cinnosti patri strihanie nechtikov, davkovanie vitaminov od doktora Rastiho, varenie detskeho sunaru dovezeneho este z Ciech, ci kontrola pitneho rezimu, ktory je vyrazne poddimenzovany. Lukas sa odvazne chyta aj muzskej prace… vcera narubal drevo do kuchynskeho sporaku a namontoval staronovu hojdacku. Z prispevkov darcov na zbierku „Ja, ty a Tanzania“, ako aj z penazi od Jakuba, sme detom nakupili v Mbeya a Tukuyu potrebne ponosky, oblecenie, tenisky, ciapocky, zubne kefky, pasty, caj a farbicky. No a k tomu vsetkemu este standardny ritual - kazdodenne prevliekanie postielok, prezliekanie a krmenie drobcov.

Subezne pracujeme na koncepte zefektivnenia prace v sirotinci a na tipoch pre dalsich dobrovolnikov, ktori pridu po nas. Zrovna vcera sme sa zoznamili s uctovnikom nemocnice/sirotinca Frankom, ktory nielenze zazrakom hovori skvelou anglictinou, ale aj prejavil uprimny zaujem o nase postrehy z prace v sirotinci. Pred nasim odchodom by sme s nim, ako aj s riaditelom nemocnice, chceli zorganizovat meeting, kde im odovzdame pisomne nase navrhy a odporucania.

Sirotinec je prepojeny s nemocnicou. Prave v tej nechal doktor Rasti z prispevkov darcov International Humanity, ako aj z prispevkov zo zbierky „Ja, Ty a Tanzania“, fond na uhradu lekarskeho osetrenia, liekov, hospitalizacie a operacii pre najchudobnejsich obyvatelov. Uz pocas nasho pobytu z neho boli financovane hospitalizacie v troch pripadoch. V prvom islo o starsiu zenu s poruchou ladvin. Druhy bol pan s HIV, tuberkulozou a otvorenym sarkomom na nohe, ktoreho navyse opustila zena a nechala mu na starost deti. A doteraz poslednym pripadom bola matka s tromi podvyzivenymi detmi, ktore skoncili na infuziach. Vo volnom case sme tymto chorym ludom nosili kasu, ovocie, vitaminy… a tiez sme sa podelili o jedlo z nasich obedov a veceri.

Praca slachti, ale trosku treba aj oddychovat a spoznavat nase exoticke okolie. A tak sme sa minuly vikend vybrali na trojdnovy vylet k jazeru Malawi. Nasu trojku doplnili aj Martin a Chacha z Mahanga. Chacha je sirota, ktoru podporuju cez organizaciu Bez mamy adoptivni rodicia z Ciech, vdaka comu od oktobra nastupuje na College. Chacha hovori vyborne po anglicky, takze bol pre nas nielen skvelym tlmocnikom a vyjednavacom lepsich nez „belosskych“ cien, ale aj sondou do africkeho zivota, zvykov a tradicii. Martin s Chachom intenzivne spolupracuje v Mahangu na svojom diplomovom projekte „Priciny chudoby na vidieku v Tanzanii“. Chacha je jeho tlmocnickou spojkou s domacim obyvatelstvom, a tak sa Martin rozhodol vziat ho so sebou, ako prejav vdaky, na vlastne naklady na nas vylet. Kedze vacsina obyvatelov v Afrike sa nedostane vo svojom zivote dalej ako do vedlajsej dediny, bol to pre neho uzasny zazitok. Malawi Lake je dlhe cca 600 km a na prvy, a aj stotridsiaty pohlad by ste tvrdili, ze to je more, pretoze je nekonecneeeee, ma klasicky priboj, buracajuce vlny a pieskovu plaz. Panorama je navyse osperkovana tym, ze na vychode ho lemuju krasne Livingstone Mountains. No a noci su carovne - sum vln, svetielka rybarov na horizonte a pehate nebo… sama hviezda! My sme boli v mestecku Matema. Je tu zopar ubytovacich zariadeni na plazi, ale turizmus je v tejto oblasti – chvalabohu - este stale v plienkach. Vsetci „wazungovia“, ktorych sme stretli, boli v Tanzanii pracovne…. ci uz Lulu a Nora – uz spominane zdravotne sestry z Nemecka; nemecky par v dochodkovom veku, ktory sa prestahoval do Matemy na 4 roky, aby ucili na miestnej skole; dalsia mlada dobrovolnicka z Nemecka posobi v detskej skolke; pan z Macedonska s manzelkou zase pracuje na vystavbe cestnej komunikacie do Zambie, no a nemka Franzisca ma za sebou rocny pracovny pobyt v sirotinci na severe Tanzanie. Jej laska k Afrike bola evidentna… za lavym uchom mala vytetovanu siluetu Afriky aj s Madagaskarom. J Milujem poulicne rozhovory s takymito ludmi… kazdy z nich skryva necakany pribeh a velke srdce.

Ked uz nas „omrzeli“ vlny v jazere, vybrali sme sa na vylet k vodopadu Makwale. Z lezernej prechadzky na hodinu a pol sa necakane vyvrbila trojhodinova horo(R)lezecka expedicia korytom riecky Makwale…. nieco ako Slovensky raj, ale bez rebrikov, lan a mostikov. Esteze Chacha neochvejne nacuval svojmu africkemu instinktu a v divokej prirode nachadzal co najschodnejsie cesticky a brody cez neustale zavadzajucu rieku. Tazko to budem popisovat, zacitujem len jeden z mnohych zufalych vykrikov na smyklavych kamenoch uprostred rieky … „Krucifix-krucipisek-azanďalát… drž maaaaaaaaa!!!“. A Gabka podrzala, i ked i na inom mieste si namlatila na slizkej skale prdelku ona, napriek tomu, ze nastrahy terenu inak zvladala s ladnostou gazely. J Kde nemohla podrzat Gabka, sarmantne zasiahol Lukas, ktory ma vo svojej mohutnej naruci preniesol cez zopar kritickych brodov staby novomanzelku cez prah domu … (ved aj pre doternych cernochov mame kryciu bachorku, ze mame dvanast deti… a ich to ani len nezarazi). No a do toho vsetkeho hviezdil Martin alias Schlossie so svojimi sportovymi komentatorskymi vstupmi typu…. „Lukas necakane vyuziva situace, ve svých terenu vhodne uspusobenych sandalech se brodi cez reku a z posledni pozice se tak bravurne dostava do vedeni…“ alebo „v zoufalstvi se uz soutezici uchyluji k spolupraci a Schlossarek nabizi pomocnou ruku zasekle souperce…“. J Bonusom pocas treku boli este dva hady… prveho zbadala uz tradicne Gabka trpiaca hado-fobiou, druheho Chacha…. a do tretice nas este vsetkych Chacha vyplasil, ked pri podozrivom suchote v krovi so smrtou v ociach skrykol „Run, run, it may be a snake…“…. no skoro sme si vsetci cvrkli a zaraz skakali z kamena na kamen ako Sergej Bubka (aj bez tyce). Ked uz sme tuto nekonecnu opiciu stezku chceli po troch hodinach vzdat a otocit sa naspat, Lukas nas prehovoril prekonat posledny previs a tam sa skryval on…. taky skromny vodopad s malym jazierkom. Pocit z krvopotne dosiahnuteho ciela mu vsak pridaval na krase a majestatnosti. Po stastnom navrate naspat do dediny sme vyhladnuti zamierili do drevenej chajdy na obligatne hranolky zapekane s vajickami a obliate este obligatnejsou chilli omackou. Mňam!!! J